Slovo kňaza: A znova vidíme len seba

Realita je totiž zjavná: naše zdravotníctvo je dnes presne tam, kde sme už na začiatku jesene tušili, že dnes asi bude. A hoci sme to tušili, zariadili sme sa tak, ako keby sme čakali, že na „Všechsvätých“ príde zázrak. A dnes čakáme, že tento zázrak príde na Vianoce.

Boh nerobí zázraky na počkanie. A na viacerých miestach Písma nám to trpezlivo pripomína. Napriek tomu sme v mnohých oblastiach nášho života stále nepoučiteľní a žiadame od Neho často aj veľmi konkrétne znamenia a zázraky. A keď neprichádzajú, sme sklamaní.

Okrem toho máme aj také očakávania, ktoré nesúvisia priamo s Bohom. Viem si predstaviť, že niekto denne sleduje predikcie vývoja pandémie a vidí, že krivka sa čoskoro sama od seba zlomí smerom nadol. Akurát že ten vrchol sa už asi mesiac posúva vždy minimálne o jeden deň.

Faktom je, že naši otcovia biskupi od začiatku pandémie podporovali tak dodržiavanie opatrení, ako aj očkovanie, čo znovu pripomenuli 16. novembra. Druhá vec je, či a ako sa jednotliví biskupi vo svojich diecézach vyrovnali so svojimi kňazmi, ktorí robia pravý opak.

Nie je predsa možné tvrdiť, že kňazi v kostoloch dodržiavajú opatrenia, keď po celom Slovensku vidíme opak. Už len prekrytie horných dýchacích ciest je podľa úsudku „statočných pastierov“ „nulitné“ a považujú ho za prejav „fašistickej hygienokracie“ a neslobody.

Nie je možné tváriť sa, že mnohí kňazi po celom Slovensku nešíria klamstvá a konšpirácie o očkovaní, pričom nielenže ignorujú „liberálneho pápeža“, ale aj oficiálny postoj KBS, lebo sa riadia vyjadreniami tradicionalistických „pravoverných“ biskupov zo zahraničia.

Nie je možné v rozopre so zdravým rozumom balamutiť ľud poverami o tom, že kostoly nie sú miestami nákazy. Takéto hlúpe a nezodpovedné vyjadrenia navyše idú proti kresťanskému chápaniu toho, čím je pre nás posvätný priestor chrámu a na čo je určený. 

Nie je možné formulovať právny názor o nadradenosti kánonického práva nad civilným. Všetci sme občanmi štátu, preto musíme všetci rovnako rešpektovať nariadenia jeho orgánov. Očakávať potvrdenie rozhodnutia civilných orgánov cirkevnými autoritami je omyl v úsudku.

„Náboženská sloboda je na Slovensku prítomná v celom verejnom živote. Skôr je potrebné napomenúť kňazov, pre ktorých prišlo k obmedzeniu, ktoré nikoho z nás neteší.“

Nie je možné porovnávať situáciu u nás so situáciou v Rakúsku či iných štátoch, kde je miera návštevnosti nedeľných bohoslužieb nižšia než na Slovensku a tým je prirodzene vyššie riziko nákazy najmä tam, kde kňazi aktívne ignorujú hygienické opatrenia.

Nie je možné zamieňať tvrdé, no o realitu sa opierajúce opatrenia s obmedzovaním náboženskej slobody. Náboženská sloboda je na Slovensku prítomná v celom verejnom živote. Skôr je potrebné napomenúť kňazov, pre ktorých prišlo k obmedzeniu, ktoré nikoho z nás neteší.

Argument, že robíme len to, čo aj mnohí prevádzkovatelia iných zariadení, je proti nášmu poslaniu formovať svedomie tých, ktorí sú nám zverení. A namiesto duchovných fráz o nevyhnutnosti materiálneho prijímania si radšej doštudujme, čo je to Eucharistia.

Tieto riadky píšem, pretože sa mi protiví ignorovanie reality. Pretože mi je odporné zneužívanie ľudskej nevedomosti, strachu a poverčivosti. Pretože som presvedčený, že jedine pohľad do zrkadla nás môže prebudiť z tohto zlého sna, v ktorom žijeme už takmer dva roky. 

Pretože je napľutím do tvárí všetkým obetiam komunistického režimu a dôkazom straty historickej pamäti, ak má niekto tú drzosť, že porovnáva súčasné obmedzenia s hrôzami, ktoré sa u nás diali nielen v 50. ale ešte aj v 80. rokoch minulého storočia.

Pretože som roztrpčený z toho, že nedokážeme odlíšiť vieru od povery, pochopiť pravý zmysel slávenia Eucharistie, vymedziť sa voči klamstvám na protipápežských, čiže protikatolíckych weboch a uvedomiť si, že motiváciou opatrení je úprimná túžba chrániť životy a zdravie.

Pretože vidiac, v akom vyčerpanom stave je personál nemocníc, nestačí byť trpezlivý, treba byť odvážny a jasný, aj za cenu, že niektorí z tých, ktorí už vnútorne nie sú súčasťou Katolíckej cirkvi, hoci sú navlečení v husličkách či prijímajú po kľačiačky, z nej odídu aj formálne.

Pretože verím, že vďaka správnym postojom sa možno vrátia tí, ktorí odišli práve preto, že už nedokázali počúvať to donebavolajúce ticho, keď bolo potrebné sa nahlas ozvať. Ochrana života od počatia po prirodzenú smrť zahŕňa celý ľudský život v každej jeho etape.

Nie, nemôžeme vidieť len seba a správať sa ako školáci prichytení fajčiť na záchode, ktorí kdesi na pozadí svojho nezrelého úsudku vedia, že fajčenie škodí, aj to, že nemajú porušovať školský poriadok, no ich pubertálny vzdor im našepkáva, že individuálna sloboda je nadovšetko.

A pritom nadovšetko je solidarita, ako nám to neustále pripomína aj pápež František. V knihe Boh a svet po pandémii zdôraznil, že „pandémia je alarmujúcim znamením“. Boh totiž s nami komunikuje nie priamo, lež cez rôzne znamenia a tak nás pozýva slobodne premýšľať.

Pápež František nás cez túto svoju knihu pozýva „vybudovať si protilátky solidarity“, to je jediný spôsob, ako sa „nenakaziť vírusom egoizmom, ktorý nás presviedča, že život bude lepší, ak budú veci lepšie pre mňa“. Stále myslime na to, ako nám solidarita pomohla v prvej vlne.

Je tu Advent, čas očakávaní. A my máme jedinečnú príležitosť prežiť ho bez všetkých tých nedôležitostí, ktoré nám každoročne natoľko zdevalvujú Vianoce, že keď na konci polnočnej zaznie Tichá noc, povzdychneme si, že to už konečne máme za sebou.

Advent je odvážna cesta, príležitosť zamyslieť sa nad sebou, urobiť niečo so svojím životom. Tak sa zastavme a skúsme to. Niekto na nás čaká a my máme možnosť sa s Ním stretnúť.

/ Radoslav Šaškovič /