Často počúvame od samotných veriacich, ale aj od iných, o ktorých si myslíme, že s modlitbou nemajú veľa spoločného, reči typu: “Načo sa mám modliť, veď všetko je osud a ten sa zmeniť nedá“ alebo „Modlil som sa koľko a nič sa nezmenilo.“ Je to naozaj tak? Alebo je len naše myslenie také, že Boh naše prosby nepočúva či dokonca ignoruje?

Veľkým príkladom ľudskej vytrvalosti a Božej milosti je sv. Monika. Z jej listov vieme, že sa takmer 17 rokov vytrvalo modlila za obrátenie svojho syna. Výsledok poznáme, svätý Augustín.

A bol to ťažký prípad dnes by sme povedali, „Nemá to význam tu už nič nepomôže.“ Naozaj?

              Kto z nás, keď ráno vstane z posteli, môže zo stopercentnou istotou povedať, že si večer do tej posteli znovu ľahne? Stres, choroba, úraz, nehoda. Len jediná sekunda nepozornosti, a život človeka sa v zlomku sekundy zmení o stoosemdesiat stupňov. Sledujeme

to v správach v televízii, v rádií či novinách a internete každý deň. Kto z nás môže s istotou povedať, že mne sa nič také nemôže stať? A kto z nás môže s istotou tvrdiť, že nebezpečenstvo ktoré mu hrozilo, ho obišlo len preto, že sa v modlitbe dal do Božích rúk a modlil sa za pomoc a ochranu či už svoju alebo iných? Zamyslime sa a úprimne si povedzme či je náš život skutočne len v našich rukách, alebo je všetko dané dopredu teda je všetko len osud? Tu sa nám natíska otázka má zmysel sa modliť?

             Vo svätom Písme čítame, že Ježiš sa často modlil a vyzýval k tomu učeníkov a tak všetkých nás. Vo svedectvách ľudí často počúvame, že modlitba zmenila chorobu, odvrátila nebezpečenstvo, zachránila manželstvo a podobne. Určite už každý z nás počul o sile modlitby, teda môžeme s istotou povedať, že modlitba má pre nás veľký význam.

              Musíme si uvedomiť dve veci. Za prvé, “kto je Boh“  a za druhé „kto sme my“. Vieme, že Boh je všemohúci a vševediaci, je čistá a dokonalá láska. On si nás vyvolil, z milióna možností si vyvolil práve nás, a práve nás nadovšetko miluje. Lenže rovnako ako si vyvolil nás, tak si vyvolil aj iných, všetkých ľudí sveta bez rozdielu rasy, pohlavia či vierovyznania a všetkých nás miluje no zároveň aj plne rešpektuje našu slobodnú vôľu. Boh nás pri modlitbe veľmi pozorne počúva a zároveň rešpektuje našu vôľu, lenže tá si v modlitbe môže protirečiť alebo dokonca ohrozovať iného človeka, ktorého Boh rovnako miluje ako nás. Veď jeden i druhý sme rovnako jeho deti a on nás rovnako miluje a rešpektuje. Uvedomme si, že Boh vidí ďaleko do budúcnosti a presne vie aj ohľadom na našu budúcnosť čo je pre koho dobré a čo nie, teda čo nám môže pomôcť a čo uškodiť. Takže, keď nás Boh nevyslyší alebo nevypočuje našu modlitbu tak nie preto, že nám to Boh nechce dať či dopustiť alebo pomôcť ( podľa druhu modlitby či prosby), ale preto, že je to zatiaľ pre nás nepotrebné či nedôležité alebo dokonca nám to môže byť v budúcnosti nebezpečné či ohrozujúce našu vlastnú bezpečnosť a budúcnosť. Preto nebuďme netrpezlivý ak Boh nevyslyší hneď našu modlitbu a nestrácajme nádej veď Boh najlepšie vie čo a kedy nám bude osožiť či pomáhať. Nestrácajme vieru a hlavne nádej tak ako sv. Monika, ktorá sa takmer 17 rokov vytrvalo modlila za svojho syna a nakoniec dosiahla to, že Boh ju vyslyšal a dal jej synovi tú milosť, že je z neho svätý, ktorého uznáva svätá cirkev na celej zemi.

Boh vždy vyslyší každú našu modlitbu lenže nie vždy tak a tým spôsobom ako mu to my často v modlitbe predpisujeme, teda: „ Pane prosím, daj mi to či ono, tak a tak a najlepšie hneď či už aj“. Ale takto to predsa nefunguje. Boh predsa najlepšie vie čo a a kedy je pre nás najlepšie či najdôležitejšie a určite nám to dá, len mi buďme verný jemu. Dôverujme jeho všemohúcnosti a vševedomosti. On neustále koná za nás a pre nás, aj vtedy keď sa nám to nezdá. Samozrejme, tak ako On uzná za dobré pre nás.

Buďme teda vytrvalý a nestrácajme nádej tak ako sv. Monika a nakoniec sv. Lucia z Fatimy povedala: „ Odkedy dala Panna Mária modlitbe ruženca takú veľkú moc, neexistuje už žiaden materiálny ani duchovný, žiaden národný ani medzinárodný problém, ktorý by sa nedal vyriešiť ružencom a našimi obeťami“. 

                                            František Siman