Adorácia je vnútorná a vonkajšia úcta, ktorá prináleží jedine Bohu a ktorou rozumný tvor uznáva, že Boh je absolútne vznešený a jediný. V adorácii padám pred Bohom, pretože je Boh. Nechcem ho o nič prosiť, nechcem adoráciou nič dosiahnuť, ani krásne city, ani uvoľnenie a pokoj. V adorácii nehovorím o svojich problémoch, nechválim sa, nehaním sa, jednoducho padám pred Bohom, pretože je môj Pán a Stvoriteľ. Vyznávam, že som úplne závislý na Bohu a že som všetkými vláknami svojej bytosti pripútaný k nemu a na neho odkázaný, že nemám v sebe nič, čo by som nedostal od neho. A vyznávam, že on je môj Pán, cieľ mojej túžby. Neostáva mi nič iné než s úžasom pred ním padnúť a klaňať sa. V adorácii sa nemotám okolo seba a okolo svojich problémov, ale snažím sa hľadieť len na Boha. Zabúdam na seba, pretože Boh ma úplne uchvátil, pretože on jediný je pre mňa dôležitý. Je paradox, že ak na seba zabudnem, stávam sa celkom prítomným, celkom opravdivým, celkom sám sebou. Tu ma už nezamestnávajú žiadne problémy, žiadni ľudia, Boh ma úplne a dokonale napĺňa. V adorácii sa skrýva túžba konečne byť raz slobodný od seba samého, byť slobodný od stáleho krúženia okolo seba, od snahy, aby som chcel všetko vzťahovať na seba, všade mať niečo pre seba. Keď zabudnem na seba, som úplne slobodný, uchvátený Bohom. Len Boh má cenu. Upokojením, sa, prestane hluk mojich myšlienok a citov. Tu som v cieli, tu som po dlhom hľadaní konečne doma. Doma môžeme byť len vtedy, keď padneme na tvár pred tajomstvom. Adorácia je skúsenosť domova. Potom je v duši pokoj, tu cítime, že sme našli to, pred čím môžme padnúť na tvár.
Latinské slovo „ad-oratio“ znamená vlastne poslať bozk rukou. Adorácia spočívala v tom, že niekto priložil ruku k ústam a Bohu alebo uctievanému cisárovi poslal bozk. Tento pôvod ukazuje, že adorácia nie je len padnutie na zem a zabudnutie na seba, ale aj dôvernosť. Forma bozku, ktorá sa preukazuje milovanému, je používaná pre Boha. Najhlbšia túžba po nežnom dotyku milého pri bozku je zameraná na Boha. Tak je adorácia dôverné stretnutie s Bohom.
Eucharistická adorácia má rôzne výrazy. Jedna jej podstatná stránka je dívanie sa. Hostia a monštrancia, ktorá ju ukazuje, sú nasmerované do stredu. Hostia sama je okrúhla. Keď sa na ňu dívam, zaobľujú sa vo mne hrany a zaceľujú sa trhliny. Monštrancia je zariadená pre kruhovú hostiu a tým sa vo mne niečo usporiadava, keď na ňu uprene hľadím. Hostia je ako okno, ktorým môžem vidieť skutočnosť svojho života v novom svetle. To, čo je v hostii premenené, je najvnútornejšia skutočnosť celého sveta. V Kristovom vtelení je už svet premenený, tu je už všetko ožiarené jeho svetlom. K premeneniu dochádza v mojom srdci. Hostia mi ukazuje pravdu môjho srdca. V pohľade na hostiu poznávam svoje vlastné tajomstvo. A poznávam tajomstvo svojich bratov a sestier. Vidím ľudí už nielen okuliarmi svojich predstáv, ale okuliarmi hostie, ktorá mi v nich ukazuje Ježiša Krista ako ich najvnútornejšie tajomstvo. V každom človeku stretávam Krista. Pohľad na hostiu mi umožňuje objaviť Krista v ľuďoch. A takto ma hostia zmieruje s mojimi bratmi a sestrami, dáva mi v nich nádej a prebúdza vo mne lásku k nim.
Ako odpovedal sedliak arskému farárovi na otázku, čo robí celý deň v kostole: „Dívam sa naňho a on sa díva na mňa. To stačí.“ V hostii sa dívam na toho, ktorý ma miluje. http://tesitelia.rehola.sk/adoracia.htm

Pane, tu sú moje ruky.
Polož na ne, čo chceš.
Vezmi preč, čo chceš.
Veď ma, kam chceš.
Nech sa vo všetkom stane tvoja vôľa…

Upravené z internétu