Dnes už svätá matka Tereza sa raz zúčastnila na televíznom rozhovore. Ktosi jej položil takúto, ostatne nie zriedkavú otázku: „Vy milujete chudobných a pomáhate im, a to je dobre. Ale ako je to s bohatstvom Vatikánu a Cirkvi vôbec?“

Reakcia Matky Terezy bola pre ňu typická. Pozrela sa  opýtanému priamo do očí a povedala: „Pane, vy zaiste nie ste šťastný. Niečo Vás rozčuľuje, nemáte vnútorný pokoj.“ Oslovený sa veľmi zarazil. Matka Tereza však pokračovala: „Mali by ste mať vieru!“ „A ako dospejem k viere?“ opýtal sa ten človek. „Mali by ste sa modliť.“ „Ja sa neviem modliť.“

Tak to urobím ja za vás. Ale pokúste sa niekedy darovať svojim aspoň úsmev. Úsmev – to je ako pohladenie. Prináša do života čosi z božej skutočnosti.“

Neviem, kto som, čo som, kam kráčam, čí som posol, čaká ma smrť a či spása, ale aj tak usmievam sa…

Hodnota úsmevu

Úsmev nestojí nič a prináša mnoho. Obohacuje toho, kto ho prijíma bez toho, žeby ochudobňoval toho, kto ho dáva. Trvá chvíľku, ale spomienka naň je niekedy večná. Nikto nie je taký bohatý, aby sa bez neho obišiel a nikto nie j taký chudobný, aby ho nemohol darovať.

Úsmev prináša šťastie do domu, v starostiach je oporou, je citlivým prejavom priateľstva. V únave prináša odpočinok, v znechutení a smútku je potechou, a pre každú bolesť je prirodzeným liekom. Nemožno si ho ani kúpiť, ani požičať, ani ukradnúť, pretože má hodnotu chvíle, v ktorej sa dáva.

A keby si stretol niekoho, kto nemá pre Teba úsmev, aj keď naň čakáš – buď veľkorysý a obdaruj ho svojím úsmevom Ty.

Pretože nikto tak úsmev nepotrebuje ako ten, kto ho nemá pre iných…