Jedného dňa prišiel učiteľ so svojimi žiakmi k rieke a našiel tam na jej brehu mladý pár, ako na seba navzájom v hneve kričia. Podišiel k svojim žiakom a spýtal sa: „Viete, prečo ľudia v hneve na seba kričia?“ Jeden z nich chvíľu premýšľal a povedal: „Pretože stratíme vnútorný pokoj, preto v hneve kričíme.“ „Ale prečo musíte kričať, keď osoba, na ktorú kričíte stojí hneď vedľa vás? Mohli by ste to tiež povedať tomu človeku omnoho jemnejším a tichším spôsobom,“ dodal učiteľ. Žiaci hľadali rôzne vysvetlenia, prečo sa tak deje, ale nikto z nich s nikým nesúhlasil. A tak to učiteľ vysvetlil: „Ak sú dvaja ľudia nahnevaní jeden na druhého, ich srdcia sa veľmi vzdialia. Aby prekonali túto vzdialenosť, musia jeden na druhého kričať. A čím sú nahnevanejší, tým hlasnejšie kričia, aby sa počuli a prekonali túto vzdialenosť.“ „A viete, čo sa deje, ak sú dvaja ľudia zamilovaní?“ Nekričia na seba. Zhovárajú sa láskavo a potichu, pretože ich srdcia sú veľmi blízko. Žiadnu vzdialenosť vtedy medzi sebou nevnímajú, neexistuje alebo je až príliš malá…“ „A keď sa milujú navzájom ešte viac? Čo sa stane? Nehovoria, iba šepkajú a sú si ešte bližší svojou láskou. Nepotrebujú dokonca ani hovoriť, stačí im hľadieť si do očí. Pohľad vám naznačí, ako sú si ľudia blízki, keď sa milujú.“ Učiteľ pozrel na svojich žiakov a dodal: „Preto, keď sa snažíte niekomu, koho milujete argumentovať, nedovoľte, aby sa vaše srdcia vzdialili. Nehovorte slová, ktoré vás rozdelia ešte viac. Jedného dňa môže prísť deň, kedy vaša vzdialenosť bude taká veľká, že nebudete schopní nájsť cestu späť.“